Kniha Lučenec a kraj Novohradský je prvou po slovensky písanou monografiou Novohradu. Je zaujímavé a pre danú dobu azda príznačné, že ju napísal Čech, pedagóg, publicista, ale i politik Vladimír Polívka. Kniha vyšla v roku 1928 pri desiatom výročí vzniku Československej republiky. Bol to významný rok plný energie, optimizmu, „československého“ vlastenectva, nadšenia a zapálenia pre novú republiku. Všetky tieto momenty je možné pri čítaní knihy identifikovať. Lučenec a kraj Novohradský je cestopisom po Novohrade, ale i zaujímavým miestopisom Lučenca. Načrtáva históriu Novohradu, podáva cenné dobové svedectvo o regióne, zaznamenáva množstvo reálií, z ktorých by sa inak mnohé nezachovali. V istom zmysle ide o monumentálnu a pre Novohrad zásadnú prácu, kde okrem miestopisu, histórie a prírodných daností nachádzame aj kapitoly venované kultúre, školstvu, opisu ľudového prostredia, fragmenty zvykov, záznamy nárečia či pripomenutie významných slovenských, ale i niektorých maďarských osobností Novohradu. Druhé vydanie knihy je navyše doplnené tromi stovkami fotografií z obdobia rokov 1900 až 1938, takže vás kniha prevedie Novohradom nielen slovom, ale i obrazom. Aj keď Vladimír Polívka nebol novohradským rodákom, často používa slovné spojenie náš Novohrad a na mnohých miestach skutočne cítiť, že mu tento kraj za takmer desať rokov pôsobenia v Lučenci prirástol k srdcu a mal ho rád. Príďte k nám, poznajte náš kraj a obmilujete si ho na celý život. Možno sú to slová, ktoré, viac ako pozvanie do Novohradu, vyjadrujú jeho pocity a vzťah k tomuto kraju. Na mnohých miestach píše pod dojmom emócií, čo má svoje osobité čaro. To všetko sú dôvody, prečo je dobré, aj napriek časovému odstupu deviatich desaťročí, začítať sa do riadkov nového vydania knihy Lučenec a kraj Novohradský a pripomenúť si z pohľadu Novohradu nedocenenú osobnosť Vladimíra Polívku a ďalších príslušníkov českej inteligencie a československých vlastencov, ktorí prišli do okrajových oblastí Slovenska a pre povznesenie slovenského národa, či už ako pedagógovia, alebo kultúrni pracovníci, obetovali najlepšie roky svojho života.