Predkladaný Scotov text sa explicitne nevenuje metafyzike - zaoberá sa prirodzenou poznateľnosťou Boha, no predsa sa v ňom nachádzajú miesta, ktoré majú filozofickú relevanciu. Centrálnou pre Scotovo chápanie metafyziky je jeho náuka o jednoznačnosti pojmu "súcna ako súcna", ktoré je zároveň predmetom metafyziky a adekvátnym predmetom ľudského rozumu. V rámci teologického kontextu, ktorým je prirodzená poznateľnosť Boha, Scotus najprv "zostupuje" k metafyzike a určeniu jej predmetu, čo je identické s určením adekvátneho predmetu ľudského rozumu, a potom "vystupuje" k teológii. Teológia teda predpokladá poznanie metafyziky, lebo pojmy "súcno" (ens) a "nekonečný" (infinitum) sú poznateľné v rámci metafyziky. Metafyzické poznanie tu slúži ako báza zmysluplnosti teologického diskurzu. Scotovo chápanie metafyziky, ktoré spočíva na jednoznačnosti pojmu súcna ako takého, reaguje na aristotelovsko-tomistickú tradíciu chápania metafyziky v jej dvojakej onto-teologickej dimenzii a najmä na náuku Henricha z Gentu. Obe myšlienkové koncepcie sa zakladali na analogickom chápaní pojmu súcna ako takého, ktoré Scotus podrobil kritike. ukryj opis