Milan Rúfus má dar počúvať. Počuje vzdychy ľudí, ston zeme, záchvevy vzduchu, hromobitie na kultúrnej oblohe dejín i nepokojný tep bytia. Ako básnik má aj dar počuté vysloviť. Všetko čo počul, v jeho básnickej tvorbe znie, šumí, bolí, smeje sa i plače. V rozhovore s počutým vyjadruje aj svoje starosti, obavy, radosť i nádej. Pretože ma vždy priťahovali hlasy, ktoré artikulovali, čím duní zem a hrmí obloha, započúval som sa do Rúfusovej poézie. V kapitolách tejto práce som zoskupil, čo patrí spolu, aby spolu spievalo, bolelo či hrialo. Pretože zápasím s tým, s čím zápasí Rúfus, ibaže na inom mieste, počuté som dal do súvislosti s hlasmi iných, aby sa znásobil Rúfusov spev. Syntezátorom svojho subjektu som niektoré tóny jeho poézie podčiarkol a zosilnil preto, aby čím výraznejšie zneli údery srdca zvonu jeho poézie. Varuje, lebo sa o nás bojí. Jeho vánok topí námrazu a jeho láska zapaľuje sviece našich duší. ukryj opis