V posledných rokoch sa vo francúzskej próze zintenzívnil záujem o stvárnenie dejín, predovšetkým druhej svetovej vojny a holokaustu, prostredníctvom subjektívneho prežívania postáv. Narativizácia sa upína na individuálnu i kolektívnu pamäť a nastoľuje pálčivé otázky týkajúce sa traumy, medzigeneračnej pamäti, identity, zabúdania či manipulácie spomienok. Monografia skúma povahu fikčného a historického naratívu o dejinách, uvažuje o modalitách tematizácie dejín z hľadiska ich stvárnenia ako osobného zážitku v dielach povojnových autorov (J. Semprun, G. Perec, A. Camus), ako aj z hľadiska stopy, resp. sprostredkovanej skúsenosti v dielach súčasných autorov a autoriek (P. Modiano, L. Binet, N. Huston, S. Germain), pričom ťažiskovo upriamuje pozornosť na románovú tvorbu Sylvie Germain. Zároveň poukazuje na čitateľskú perspektívu vo vzťahu k stvárneným dejinám.