Ferenčuhovej bytostne civilná, mestská poézia, špecificky citlivá a vnímavá voči spoločenským fenoménom, v básnickej knihe Imunita nadobúda výrazne fyzický, až fyziologický charakter. Dlhodobá autorkina fascinácia momentom prieniku cudzorodého a obrany pred jeho účinkami tu dostáva biologický až medicínsky tvar. Inovatívne pracuje s tradíciou písania ako terapie, no posúva ho predovšetkým smerom k básneniu ako neúprosnej diagnostike subjektu, k analýze jeho vzťahu k sebe samému, k svojmu telu, k budovaniu vlastného Ja, svojej novej identity, v jeho vzťahu k najbližším, k bezprostrednému okoliu, aj k paralelne sa vyvíjajúcim príbehom a osudom. Jej verše sú nevšedne neľútostné vo výraze, zdrvujúce svojou nemilosrdnou vecnosťou. ukryj opis