Už v roku 1755 Jean-Jacques Rousseau napísal: „Voltaire je najväčší génius našich čias.“ Bola to pravda. Voltaire bol bezosporu najprednejší predstaviteľ osvietenského hnutia vo Francúzsku a Európe. A hoci sa nedopracoval k radikálnym filozofickým a politickým názorom, ako jeho mladší druhovia a súčasníci – francúzski materialisti sústreďujúci sa okolo Encyklopédie, význam jeho filozofickej, literárnej i publicistickej činnosti v smere ideologickej prípravy francúzskej revolúcie v roku 1789 a propagácie revolucionizujúcich ideí francúzskeho osvietenstva v iných krajinách Európy bol tak veľký, že meno Voltaira sa aj do týchto čias prijíma ako stelesnenie obdobia osvietenstva. V dejinách francúzskeho spoločenského vývoja sa Voltaire javí ako jeden z najtypickejších predstaviteľov osobitostí francúzskeho národného ducha. Charakteristickým v tomto zmysle je tá zbraň, ktorú ovládol dokonale a vynikajúco využíval v celej svojej literárno-filozofickej i publicistickej činnosti. Tou zbraňou bol nemilosrdný, zdrvujúci smiech a štipľavá a ničivá satira. Načo a proti čomu zameral ostrie tejto zbrane? Čo bolo jej objektom? „Staré“ predrevolučné zriadenie Francúzska, feudálno-poddanský režim 18. storočia a tento upevňujúca ideologická nadstavba, osobitne nábožensko-cirkevná organizácia a katolícko-kresťanská vierouka. Základná Voltairova intuícia bola správna. Najväčším nepriateľom človeka je fanatizmus a poverčivosť, jeho strach alebo neschopnosť používať rozum. „Fanatik je človek, ktorý pokladá za svoju povinnosť gniaviť iných“ – napísal v jednej poviedke, majúc na mysli vtedajšiu Sorbonu, španielsku inkvizíciu a všetkých dervišov na svete. V tomto smere je príznačný aj výrok, ktorý povedal v rozhovore s vojvodom de Villars: „Viete, ja som vlastne vojak. Vediem nekonečnú vojnu proti fanatikom, čiže proti ľuďom, čo vám opierajú pušku o hlavu a rozkazujú vám, aby ste zmýšľali tak ako oni. Nemôžem si vybrať, musím zahynúť na bojisku. Moji stúpenci sa na mňa spoliehajú. A ubezpečujem Vás, že si uvedomujem vlastné povinnosti a splním si ich.“ Literárna, filozofická a publicistická činnosť mu priniesla svetovú slávu. Voltaire sa stal zosobnením, stelesnením spoločenskej mienky rodiacej sa v podmienkach polofeudálnej spoločnosti. Na tieto názory boli nútené prihliadať aj korunované hlavy Európy, s väčšinou ktorých bol v písomnom styku. Ale Voltaire nebol známy len korunovaným hlavám štátov Európy a elite spoločnosti – aristokracii. Poznali ho a čítali široké kruhy inteligencie, známy bol aj v širokých masách občianstva. Svedčí o tom aj fakt, že keď sa po takmer tridsiatich rokoch vyhnanstva, krátko pred svojou smrťou vracal do Paríža, po dlhej ceste ho nadšene vítali masy ľudí a prejavovali mu úctu. Voltaire si ohromnou usilovnosťou a pracovitosťou chystal svoj literárny triumf. Úžasná pracovitosť je jeho veľkou prednosťou a cťou. „Práca je údelom a cťou smrteľníka, každý deň si uvedomujem, že v nej je život človeka, pretože sústreďuje sily a robí ho šťastným.“ Jeho obľúbený aforizmus znel: „Aké by bolo ohromné oddychovať, keby oddych nebol tak strašne nudný.“ Voltairovi sa páčil svet v akom žil. Áno, pravdaže videl jeho chyby a poukazoval na ne. V básni „Ja ľúbim tento železný vek“ vraví: „Nech vychvaľujú zlatý vek iní… Pre mňa je raj tam, kde som. Tu a teraz.“ „Kto nepatrí svojmu storočiu, nepatrí nijakému storočiu“ – tvrdil. Človek podľa neho musí mať rád dnešok. Musí ho mať rád a súčasne pracovať za lepší zajtrajšok. Aby si naše deti ešte viac cenili svet, v ktorom budú žiť, a aby sa z neho ešte väčšmi tešili. ukryj opis