Keď Porfírio Díaz pripravoval piateho októbra 1910 v nerovnomerne rozvinutej absolutistickej monarchii veľkolepé oslavy pri príležitosti stého výročia nezávislosti, Mexikom, kde sa prakticky nič nezmenilo od čias indiánskych civilizácií, čo padli do rúk španielskym dobyvateľom, otriasla udalosť, ktorá nemala vo svetových dejinách precedens. Na výzvu Francisca Madera, ktorý dal „v sanluisovskom programe“ – anulujúcom sfalšované voľby Porfíria Díaza – znamenie, národ povstal a uvrhol krajinu do krátkodobej, zato však zúrivej bitky, ktorá si vyžiadala vyše milióna padlých a zvrhla spoločenské zriadenie. Mexické povstanie ako predvoj sociálnej revolúcie predznamenalo revolučné udalosti v Rusku a poznačilo začiatky modernej doby. Šlo o spontánne hnutie, ktoré zasiahlo celú krajinu, lebo sa doň zapojil vidiecky ľud. V roku 1910 bola mexická krajina v takom stave, v akom ju zanechali španielski conquistadoros; rozľahlú poľnohospodársku pôdu si podmanili latifundisti spriaznení s hŕstkou honorácie a jej milíciou. Obrovské pozemky si rozparcelovali pätnásti haciendados – napríklad hacienda San Blas v Sinaloe alebo Progreso na Yucatáne sa rozprestierali na rozlohe vyše milióna hektárov – a títo samozvaní majitelia vládli nad nimi ako neobmedzení absolutisti; zabrali rieky a šírošíre indiánske osady, po ktorých sa prevážali na vlastných železniciach. Ich majetky dosahovali nepredstaviteľnú hodnotu. Najímali si zamestnancov z Anglicka, prepierali peniaze v Paríži a prenášali ich do Rakúska v grandióznych sejfoch. Mexické územie teda dobyli a opanovali cudzinci. Všetok priemysel a obchod si rozdelili koloniálne impériá; Američanom pripadli bane a cementárne, Nemcom zbrojársky a železiarsky priemysel, Španielom potravinárstvo a Francúzom veľkoobchod s textilným priemyslom, ktorý sústredili v slávnom centre Barcelonnette. Angličania a Belgičania získali monopol na železnice, kým naftové polia sa ocitli v rukách amerických dynastií Dohenyovcov, Guggenheimovcov a Cookeovcov. Vtedajšie Mexiko si osvojilo európsky životný štýl. Kultúru a umenie ovplyvnil západniarsky prototyp. Mexický diktátor imitoval parížsky kolorit, vo všetkých mestách zaviedol rakúske kiosky, kde sa tancoval valčík a štvorylka. K domorodej umeleckej tvorivosti, tradičnej ľudovej kultúre zaujímal pohŕdavý postoj, s výnimkou obligátnych referencií na preslávenú minulosť Aztékov, čo inšpirovala mexického maliara Saturnina Herrána k výtvarným dielam na antický spôsob, v ktorých stvárnil Indiánov ako sparťanských ťažkoodencov a Tehuánky ako rímske matróny. Na sklonku Porfíriovej vlády zaváňal vkus zlovestnou a zároveň grotesknou pompéznosťou. Väčšina spisovateľov a umelcov od Josého Vasconcelosa po Alfonsa Reyesa, od Davida Álfara Siqueirosa po Josého Clementa Orozca nezniesla zadúšajúcu atmosféru dvorného umenia a vybrali sa do Európy za čerstvým závanom slobody. Povstanie, ktoré sa rozpútalo na Maderov podnet, nepatrilo k výbuchom neopodstatneného násilia. Vzplanulo eruptívne a vyústilo do tragédie, odzrkadľovalo vlnu nespokojnosti s dobyvateľmi, čo zneužili moc a zhanobili indiánske povedomie, ktoré sa formovalo dobrých štyristo rokov. Revolúciu prezentovali dvaja muži, ktorí nemali v dejinách obdobu. Pre mexický ľud sa stali symbolom barbarského, nekompromisného násilia. Revolučná vlna ich vyšvihla na najvyšší piedestál, vniesla do Palacia Nacional na mexickom Hlavnom námestí, kde kedysi vládli aztécki náčelníci s božskou esenciou v žilách z teokratickej dynastie Tenochcas, Tenochkov a španielski miestodržitelia... ukryj opis