Svätý Pavol používa pri opise Cirkvi krásny obraz tela. Telo, ktoré ma mnoho údov, kde má každý úd svoju úlohu, kde sú všetky údy potrebné a svoj zmysel nachádzajú iba vtedy, keď sú v službe celku. Tento obraz potrebujeme mať na mysli, keď chceme hovoriť o farnosti. Totiž my ľudia všeobecne nemáme radi štruktúry ani systémy, lebo v nich vidíme obmedzenie, a to nechceme. Máme skôr záľubu v spontánnosti, voľnosti. Preto aj farnosť zvykneme vnímať ako niečo obmedzujúce. Počúvam: Veď ja chcem žiť svoj vzťah s Bohom slobodne, spontánne, prirodzene. Prečo na to potrebujem nejakú farnosť, ktorá odo mňa vyžaduje náuky, krstné listy, stabilitu a poriadok? Máme strach, že štruktúra bude hatiť slobodný rozvoj ducha. Lenže Boh si nikdy neprotirečí. A preto Boh nemôže žiadať niečo iné cez hierarchiu a niečo iné cez vanutie Ducha. Ak je medzi nimi roztržka, tak problém nie je v Bohu ani v jeho diele, ale v našom vnímaní. Omyl má vždy dva konce, a preto potrebujeme aj dva protilieky, aby sme sa chránili pred oboma. V duchovnom živote môžeme uletieť do dvoch extrémov. Buď skostnatenosť meravosť vo svojich postojoch, alebo na druhej strane rozpustilosť bezbrehé blúdenie. Farnosť lieči oba ukryj opis