Bola by história západnej civilizácie zásadne odlišná, ožarovalo by krajinu západného vedomia miernejšie svetlo, ak by dvoma kľúčovými udalosťami na jej počiatku neboli dve smrti, ale dve narodenia? Túto otázku si kladie významný americký literárny vedec George Steiner vo svojich esejach Dva kohúty. Dve večere. Osudy Sokrata a Ježiša Krista, ich životy, obvinenia a napokon popravy sa preňho stávajú východiskom úvah o vzťahu medzi jednotlivcom a mocou, o sile ideálu, o schopnosti človeka čeliť smrteľnosti na základe lásky k intelektuálnej a morálnej pravde. Steiner v esejach potvrdzuje svoju erudovanosť univerzálneho typu mysliteľa a schopnosť usúvzťažňovať rozmanité filozofické, náboženské, kultúrne, antropologické námety do jedného zmysluplného celku a nastoľovať kľúčové otázky dotýkajúce sa človeka a jeho bytia ako „skutočné prítomnosti“. Čitateľ esejí, ktorý sa nechá vtiahnuť do Steinerovho myšlienkového univerza, sa tak sám stáva členom aténskej poroty i jeruzalemského davu.