V súčasnej slovenskej poézii sotva nájdeme takú vážnu, až obradnú dikciu, ako u Dany Podrackej. Poetka pristupuje k písaniu básní ako k rituálu: Splietať rohož, / na ktorej spočívajú moje kolená, píše vo svojej najnovšej, v poradí už štrnástej zbierke. Charakteristický kultivovaný pátos dodáva autorkinej tvorbe konzistenciu a kompaktnosť. Podracká verí v mystické prepájanie vecí, dejov a javov: V každej udalosti, v jej vnútri, je ukryté čosi, / čo je tam nepretržite a je to sväté. Vie, že Smrť nie je navždy. Jej básne sú svojím spôsobom malými esejami o niekom alebo o niečom, čo v nej rozochvieva vedomie, myšlienky aj spomienky. Posuvné dvere neboli napísané rýchlo ani ľahko a ak chceme za ne nazrieť, aj ich čítanie si vyžaduje spomalenie. Rovnako ako dve predošlé autorkine zbierky Kubus (2014) a Paternoster (2018), aj aktuálna je vystavaná z desiatich cyklov po sedem básní a tak spolu tvoria trojicu či triptych. ukryj opis