O tri roky sa Rudenko Myslovič oženil. Na ten deň sa veľmi dobre pamätám, lebo na svadbe bolo celé naše mužstvo do posledného hráča, aj náhradníci. Kúpili sme mu dar, krásnu porcelánovú súpravu, spevu a žartom nebolo konca-kraja, a keď zahrala hudba, za stolom neostal nikto, všetko, čo malo nohy, bolo v kole a tancovalo odušu. Ako žil náš tréner v manželstve, to neviem, lebo som musel ísť na vojenčinu a hneď potom som sa oženil. Priženil som sa do peknej obce na druhom konci republiky a tam sa na mňa navalilo toľko silných dojmov, že mi vytlačili spomienky na rodný Šúr i kamarátov, takže po čase sa mi všetko videlo nekonečne vzdialené. Raz v roku, zvyčajne na jeseň, som navštívil rodičov a súrodencov, ale to bolo málo a nezadržateľne som cítil, že pomaly a isto strácam kontakt s ľuďmi, ktorí boli kedysi stredom môjho života. Až po tridsiatich dvoch rokoch, keď som odišiel do dôchodku, dovial akýsi tajomný vietor ku mne zvesti z rodiska, o kamarátoch zmenených chorobami a starobou, medzi inými aj o Rudenkovi Myslovičovi... ukryj opis