Dida a Mima sú sestry. Rané detstvo prežili vo veľmi náročných podmienkach, boli to tuláčky odkázané samy na seba. V roku 1980 sa dostanú do detského domova. Rozprávačka Dida opisuje svoj život najskôr v diagnostickom ústave, neskôr v detskom domove a s predstieranou ľahkosťou vykresľuje deti aj dospelých, ktorí sa stali jej veľkou rodinou. Vo finále však nie je zásadným zlomom strata rodičov, ale tragédia, ku ktorej došlo na prelome rokov 1989 a 1990. Po nešťastnej udalosti, keď na školskom výlete zmizne dieťa, sa pozornosť presúva na hlavného vychovávateľa a jeho život. Tento zážitok ovplyvní celé ďalšie smerovanie protagonistky, na konci rozprávania je to štyridsaťročná osamelá žena, ktorá pracuje ako opatrovateľka.

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.