Čitateľom sa po rokoch dostáva do pozornosti výber z poézie Mikuláša Kováča (1934 – 1992), pre ktorého bola ,,poézia akýmsi bližšie nedefinovateľným postupom proti chaosu a nepo-riadku v sebe i vo svete mimo mňa. Je to pre mňa akýsi doplňujúci princíp – čosi, čo síce neviem pomenovať. Ale čo dostatočne cítim ako element, chýbajúci v mojej úplnosti alebo k mojej snahe byť celistvý.“

Pre výber básní je signifikantný názov Nad nami, lebo poetický kováčovský svet/obraz sa odvíjal v priestore medzi Zemou a Slnkom. Takto poézia nadobudla určitý kozmický rozmer – nielen vo fyzickej, ale aj duchovnej dimenzii -, ktorý mu umožnil vyhýbať sa hodnoteniam v intenciách tzv. socialistického realizmu. V básnickej výpovedi cez kozmos ako celok videl i jednotlivé detaily , čo poeticky prirodzeným spôsobom zvýraznil v dialektickej kauzálnej súčinnosti kozmu a prírody s ľudským bytím ako normy antropologického princípu. Výber básní\ntak podliehal uvedenému kritériu.

Kováčové básne umožnia čitateľovi interpretáciu aj síce časovo vzdialených básní svojim vznikom, ale s výrazným aktuálnym humanistickým posolstvom, ktoré súčasného ,, klikajúceho konzumenta“ virtuálneho sveta vovedie do sveta Nad nami v širších kultúrnych, spoločenských, etických a ďalších kontúrach s cieľom nielen esteticky pôsobiť jednoduchosťou básnického výrazu, ale najmä sémantickou tajničkou o tajomstvách celistvosti človeka.