Zborník najlepších poviedok jubilejného 25. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získala Jana Turzáková, druhé miesto Jana Šturdíková a tretie Miroslava Kuľková. Prémiami boli ocenení: Michaela Macejková, Kristián Lazarčík, A. Rasin, Daša Krištofovičová, Timea K. Beck a Viliam Nádaskay. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty Petra Balka, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Texty zaslané do tohto ročníka najčastejšie reflektovali pohnuté duševné stavy protagonistov a protagonistiek, komplikované partnerské a medzigeneračné vzťahy, či hľadanie vlastnej identity v turbulentne sa meniacej spoločnosti v novom tisícročí. Autori a autorky sa štylizovali do realistického alebo prudko subjektívneho opisu skutočnosti, ale častokrát pracovali aj s komediálnou optikou, využívajúc metódy persifláže, irónie a frašky. ÚRYVKY Z KNIHY Gazdiná, ešte jednu nesku, ešte aj Maroš došiel, usmeje sa spoza okna potetovaný mladík a žmurkne na mňa. Neviem žmurkať, tak sa len pousmejem, akože vybavené. Vzápätí sa zahanbím, chlapec je odo mňa o dobrých pätnásť rokov mladší, neviem, ako sa má správne tváriť gazdiná. Muž vhrmí do kuchyne, zhľadúva štamperlíky a domácu pálenku, majstrov si musíš uctiť, držať na svojej strane, aby prišli aj nabudúce, inak ťa budú naťahovať a veľa si zapýtajú. (Jana Turzáková: Nosné múry) Aj keď mala veľa nedostatkov neholila si nohy (chlpy jej rástli síce blond, ale boli veľmi dlhé, na niektorých miestach sa od depilovania voskom vytvárali holé plešiny), na podpazušie často zabúdala a prirodzenie si upravovala zriedka (cítila momenty ťažoby, keď išla na kúpalisko, no nechcelo sa jej holiť tmavé zvlnené polia šíriace sa z rozkroku do otvorených priestorov stehien starostlivosť o vlastnú nedokonalosť, ktorú sa ako každá žena mala naučiť nenápadne zakrývať vďaka jednoduchým trikom doby, jej bola cudzia), nechty mávala krásne vždy. Prirodzene, bez akejkoľvek snahy. (Jana Šturdíková: Nechty) V tomto meste ľudia nedokážu piť cappuccino. Farba nápoja im pripomína vodu, v ktorej umývali riad počas štvorročného obliehania v deväťdesiatych rokoch. Káva sa tu pije čierna a kocka cukru sa k nej hryzie. Každý tu má spomienky, o ktorých nerozpráva. Niektorí boli vtedy príliš malí. Ostali im iba opakujúce sa nočné mory, z ktorých sa budia spotení a s krikom. Niektorí si pamätajú priveľa. Strhávajú sa, aj keď nespia. (Miroslava Kuľková: Vrany Sarajeva) Samozrejme, potom nasleduje hádka. Hádka, ktorej scenár už obaja dopredu poznajú, pretože svoje roly odohrali už nespočetnekrát, s takmer nezmenenými replikami, ktorých slová sa im zapísali do gest, do lesknúcich sa očí, do ťažkej masy priestoru medzi nimi, cez ktorú ani jeden z nich nedokáže preniknúť pohľadom. (Michaela Macejková: Desať stupňov nad nulou) Suka v milostnom vzťahu s Intelektuálom už dlhodobo nie je šťastná. Prekáža jej absencia sexu, prejavov nežností, rozdelenie jedného, spoločného života do dvoch miestností, v ktorých každý zvlášť prežíva svoje dni až do ich konca. Jej svet pohltil život domácej gazdinky. Umývanie riadu a utieranie kuchynskej linky je Intelektuálovi cudzie, preto to všetko robí sama. (Kristián Lazarčík: Zrazenina) Z kuchyne sa dlho do noci ozývajú hlasy. Mamin plač a vzlykanie, ktoré prechádza do zlosti a rozhorčenia, otcov upokojujúci bas, pod ktorým si Adam predstavuje otvorenú náruč, pripravenú ani nie tak objať ako zabrániť, aby sa mama vrhla k jeho dverám, rozrazila ich a s plačom a krikom sa dožadovala vysvetlenia ako toľkokrát predtým. (A. Rasin: Babie leto) Krista vedela, že ju nemajú radi. Prečítali si na webe nejakú jej poviedku napísanú v prvej osobe, kde sa dosť pilo a súložilo (možnože aj marihuana sa tam trošku spomenula), takže ju považovali za alkoholičku, narkomanku a kurvu. (Daša Krištofovičová: Ježiši, Krista!) V New Yorku je veľa stromov, ale vo vzduchu ich necítiť. Akoby boli krepové: keď si listy preženiete medzi prstami, na brušká sa nalepí vrstva prachu. Cez plot sa za nami naťahujú magnólie, odtrhnem si lupienok a strčím ho pod jazyk, rozpustím ho pod ním ako kúsoček L-ka. Z každej pukliny vyrastá brečtan. Za plotom je húština, kráčame k bráne po triede, kde žil John Lennon, býval v niektorom dome s červeným kobercom a chechtajúcim sa vrátnikom a pozláteným podbráním a provensalskými oknami, mám chuť celú tú parádu opľuť, ale aj sliny sú voda a vodou dnes šetríme. A navyše, žije tu Rosemarin diabol. (Tímea K. Beck: Guti) Sedí v kabinete a rozpráva vtip kolegovi slovenčinárovi, čerstvému päťdesiatnikovi Antonovovi: aký je rozdiel medzi mojím bytom a ženou? Žiadny, obe majú tridsaťpäť rokov a súrne potrebujú rekonštrukciu. Pointa výborná, vtip sa vydaril Antonov sa smeje. (Viliam Nádaskay: Inžinier ľudských duší) ukryj opis