Cirkev v Afrike bola viac než sto rokov rozdelená. Tyconius, vzdelaný laik zo strany donatistov, sa ju pokúšal opäť spojiť aj za cenu, že ho jeho vlastná cirkev vylúčila zo svojich radov. Augustín, katolícky biskup, sa usiloval opäť ju spojiť neúnavným vysvetľovaním, ale žiaden z katolíckych či donatistických biskupov neprijal jeho víziu. Možno, keby obaja títo velikáni slova pôsobili v tej istej dobe, podarilo by sa im spoločne zaceliť boľavú ranu africkej cirkvi, ktorá týmto rozdelením trpela ešte dlhé desaťročia po ich smrti. Ako sa obom podarilo dostať sa vo vzájomnom postoji z rôznych strán tak blízko k sebe? Namiesto slov ľudských skúmali slovo Božie a našli spôsob, ako ho vykladať tak, aby jeho ovocím bola vždy len láska a nikdy nenávisť. Táto kniha hovorí o snahe Tyconia ponúknuť takú interpretáciu biblických textov, ktorá odstráni všetky domnelé protirečenia, aby z celého Písma jasne zažiarilo iba to jediné a podstatné: Boh bezvýhradne miluje človeka a človek by ako odpoveď mal milovať Boha i blížneho, či už je ním katolík, donatista alebo ktokoľvek iný. (Róbert Horka)

Svojím postojom človeka stojaceho na prahu a váhajúceho vstúpiť do katolíckej cirkvi sa Tyconius stáva predobrazom mnohých ľudí dnešných čias, ktorí evanjelium síce poznajú a Kristovo učenie schvaľujú, ale nedokážu sa reálne vyrovnať s tým, že cirkev je zároveň čierna aj krásna (Pies 1,5) a že v tomto čase je na Kristovom tele cirkvi dokonalá jedine jeho hlava, ktorou je sám Kristus. (Marcela Andoková)