Život je akýmsi chvením samotnej existencie. Aká je naša súčasnosť? Zobudíme sa zajtra do lepšieho dňa? Slovo koronavírus skloňujeme vo všetkých pádoch. Príde čas, kedy sa budeme na dnešné celosvetové problémy pozerať ako na smutnú kapitolu dejín? Dokážeme obletieť za jeden deň našu Zem, no mnohé ochorenia dodnes nevieme liečiť. Ani ochorenia spoločenské... Sme kontaktní, túžime po blízkosti iných ľudí, potrebujeme sa rozprávať, nie prostredníctvom počítačov, mailov, ale skutočne, osobne. Aj o tom všetkom píše vo svojej zbierke sudca a poet v jednej osobe JUDr. Martin Vladik. Žijeme v prostredí, ktoré nám už niekoľkokrát ukázalo zdvihnutý prst. Z času na čas sa iste každému v nás vybaví podoba symbolu bohyne Justície – stojacej so zaviazanými očami, držiac v jednej ruke meč a v druhej váhy. Spravodlivosť vážená a mečom chránená. „Umrela pokora?/Dotyky človeka?/Načo?/Stačilo čumenie do mobilov/Boh videl/Boh sa pozerá/Svoju nahnevanú tvár/ukázala matka príroda/...“ Aj o tom píše básnik Martin Vladik. Dotýka sa každodenného života, ako grécka bohyňa zákona a poriadku Themis, či ako jej dcéra Diké, bohyňa spravodlivosti, skromnosti a pravdy. Také sú aj autorove verše... Prostredníctvom svojich posolstiev v novej zbierke Koronavírus podáva akúsi pomyselnú ruku, ktorou spája symboliku s dneškom... ukryj opis